V piatok podvečer som mala príležitosť prečítať v Kežmarku na zhromaždení za slušné Slovensko svoj krátky text, ktorý mi už nejakú dobu ležal na srdci. Touto cestou by som sa oň s vami chcela podeliť:

Kežmarok – 4. 5. 2018

Keby Ján a Martinka žili, zajtra by mali svoj vytúžený svadobný deň. Slzy radosti a dojatia v ich rodinách však vystriedali slzy trpkosti a straty. Viem, že sme už o nich hovorili mnoho krát, viem, že ste už o nich počuli všetko možné zo všetkých strán. Ja som sa dnes rozhodla s vami podeliť o svoje vlastné pocity.

Zajtra sa vydávam. Dátum sme mali vybratý už minulú jeseň. Nie som ten typ ženy, čo si svadobné prípravy užíva a plánuje dlho dopredu. Chystanie mojej svadby začalo v podstate pred tromi mesiacmi, kedy sme okrem obrúčok a dátumu nemali vôbec nič. 

Keď sa mi svadobné myšlienky začali vynárať v mysli, Slovenskom otriasla správa o vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martinky. Neviem slovami opísať moje vtedajšie pocity. Stála som pred obrazovkou skamenelá a cítila som strach. Sama som vyštudovala novinárčinu a vnímala jej ušľachtilý ciel, sama som mala mať termín svadby 5. mája presne ako zavraždený pár, sama som rovnako stará ako oni.

Kým Martinku pochovávali v svadobných šatách, ja som svoje šaty ešte nemala vybraté. Myslela som na moje vlastné predsvadobné pocity – očakávanie, lásku, vzrušenie, motýle v žalúdku aj strach a myslela som na to, že jej to niekto ukradol. Myslela som na to, ako sa dvaja mladí ľudia milujú, keď vás už čoskoro čaká chvíľa, kedy pred Bohom, rodinou a priateľmi poviete milovanému, že s ním chcete stráviť zvyšok svojho života. Ju o ten zvyšok života s milovaným Jánom ktosi ochudobnil. Myslela som na to, ako mlado a nedotknuteľne sa cítime, aj keď nám ťahá na 30, že máme život pred sebou. Jej ten život ktosi ukradol. A nám na nich zostane len spomienka. Odrazu v tom momente som sa cítila vinná, že ja sa idem tešiť zo života, svadby, manželstva a ona nespečatí s Jánom svoju lásku novomanželským bozkom a nezatancuje si svoj novomanželský tanec. 

Všetky slová sú po tom všetkom prázdne a zbytočné. Ich smrť sa ma dotkla, aj keď som ich osobne vôbec nepoznala. Dotkla sa ma, pretože žili život rovnako ako my. Plánovali budúcnosť rovnako ako my. Plánovali dieťatko, rovnako ako my. To sú v živote každého človeka tie najsilnejšie a najkrajšie emócie a toto všetko im niekto vzal. Svoj smútok, ktorý cítim dnes večer pred ich aj mojou svadbou môžem pretvoriť v pozitívny odkaz jedine tak, že vám poviem, aby sme my žili naše životy najlepšie ako vieme každý jeden deň, ktorý dostaneme, v pravde, láske, nádeji, aby Ján a Martinka naďalej žili v nás. Nenechajme ich opäť zomrieť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *