Zamilovať sa do vlka, to znie ako z rozprávky. Po pravde sa to skutočne stalo.

Počas mojich školských rokov, kedy bolo viac času venovať sa skautingu a turistike som mala veľký sen. Mať štvornohého parťáka. Človek sa ľahšie rozhoduje vydať sa do neznámej krajiny celkom sám, keď mu po boku cupitajú labky.

Nemecký ovčiak ako Komisár Rex, to bola moja voľba číslo jeden, až kým som na jednom (pre mňa najobľúbenejšom a magickom mieste Slovenska) neuvidela prvý krát Československého vlčiaka.

V zápale skautskej hry na Nižnej Kľakovej na Muránskej planine som zbadala vlka, ktorého viedla pani na vodítku. Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam. Mala som 18 a dovtedy som ani len netušila, že existuje okrem divokého vlka tak krásne stvorenie. Prišla som za ňou, strašne zvedavá a s vypúlenými očami 🙂 Pes cítil kone, okolo neho bolo strašne veľa ľudí a on prešľapoval z labky na labku, najradšej by sa panej z toho vodítka vytrhol a rozbehol sa niekam do lesa. Vyzeral vyplašene, no majestátne zároveň. Na vlka bol príliš vysoký, v mojej predstavivosti som ho pomenovala Elfí vlk, tak nádherný a nereálny sa mi zdal.

Pani mi prezradila, že je to Československý vlčiak a tú vetu si pamätám doteraz, možno ju mám aj kdesi v starom zápisníku napísanú, aby som názov plemena nikdy nezabudla. V ten deň sa túžba mať po boku na potulkách a pri objavovaní nádherných miest práve tieto vlčie labky prehĺbila.

Keď konečne dozrel čas, aby sa môj sen stal skutočnosťou, nechcela som výber šteniatka nechať na náhodu. Po starostlivom zvážení všetkých informácií o plemene sme kontaktovali chovateľské stanice a po mojom osobnom stretnutí s chovateľom Michalom a jeho vlčou krásavicou Blu zo Suchovských hájov som si maminku môjho budúceho šteniatka úplne zamilovala.

Stále si pamätám našu prvú návštevu, keď už šteniatka boli na svete. Mali dva týždne, boli to také malé potkaníky, Blu si ich strážila a chytila môjho ocina za nohavicu. Michal vzal jedného z nich do rúk, psí chlapček začal strašne pišťať, Blu spozornela a Michal mi šteniatko vložil napriek namietaniu do dlaní. Ako zázrakom pišťať prestalo a spokojne odfúklo. Bolo drobunké, aj keď najväčšie z nich, no v mojich dlaniach sa mi zdalo veľmi krehké a maličké. Na krku malo červenú šnúrku a až časom mi došlo, že to bol náš Vlk. Už od prvej chvíle.

Keď sme po ďalších dvoch týždňoch išli vyberať šteniatko, našim cieľom bolo, aby si ono vybralo nás. Ako prvý vybehol z búdy psík s červeným obojkom. Rozštekal sa do topánky a keď som si ho vzala na ruky oblizoval ma, hrýzol do nosa a všetko naokolo od radosti ocvrkal. Naša láska s Vlkom začala na prvé uhryznutie. Keby som bola poverčivá, verila by som, že v tom momente ma nakazil svojou divokosťou a ja som zvlčela. 

Jeho meno je Angas z Vlčej hory, no my sme sa rozhodli volať ho Vlk. Ochranca z neho síce veľmi nie je, podľa mňa by zdupkal ako prvý, keby sa niečo prihodilo, ale ohrievať nohy v noci v spacáku vie dokonale. Vďaka nemu som sa naučila v živote tešiť z momentu a z maličkostí. Občas sa snažím spomenúť si na to, aký bol život predtým, než doňho prišiel Vlk a musím povedať, že bol veľmi prázdny. Akoby som predtým vôbec nežila. 

Vrátiť sa k prírode, k našej podstate, k inštinktom, to bol cieľ, ktorý som si kedysi vytýčila. Hľadala som odpovede v knihách od Johna Muira, Johna Eldredga a Clarisy Pinkoly Estés, no aj keď mi kniha nikdy nechýba v batohu, odpovede môžem nájsť len vonku. V prírode s Vlkom. 

Pomenovanie divoká v srdci nenáleží mne. Tú divokosť má v sebe každý z nás. Niekoho vlčia inštinktívnosť volá viac a niekto ten hlas počúvať odmieta. Skautingu vďačím za skvelú filozofiu do života, za život prežívaný v divočine a za poznanie stoviek divokých sŕdc. Inšpiratívni ľudia sa nachádzajú na každom kroku. Vďaka týmto ľuďom som aj ja divoká v srdci.

„Nie je náhodou, že vlci a divoké ženy majú podobnú povesť. Zdieľajú príbuzné inštinktívne archetypy, a ako takí sú mylne pokladaní za nemilosrdných, celkom prirodzene nebezpečných a dravých.“

– Clarissa Pinkola Estés / Ženy, ktoré behali s vlkmi