„Keby sa na nás niekto vedel pozrieť zhora, videl by, že svet je plný náhlivo pobiehajúcich ľudí, spotených a veľmi unavených, a ich oneskorených, stratených duší…“

~ Olga Tokarczuk

Dnešné ráno sme začali približne 5 a pol kilometrovým okruhom. Mám rada tieto jesenné rána, kedy sa človek nemusí ponáhľať von pred siedmou, aby neuhorel na slnku. Neviem ako to máte vy, ale mne vyhovuje počasie pod mrakom, blížiaca sa búrka, 20 stupňov, to je počasie pre mňa ako stvorené. Nebrala som so sebou foťák, pretože som mala v pláne dať s Vlkom dnes veľmi rýchlu chôdzu a tak som fotila len mobilom.

Snažila som sa zahlbovať do pocitov z meditačných piesní, ktoré mi hrali v slúchatkách a napojiť sa na energiu a pocity, ktoré sú silno spojené s mojim rodným mestom a miestami, ktorými som sa pred rokmi zvykla často túlať. V poslednej dobe cítim, ako veľmi mi tieto miesta chýbajú a potrebujem nájsť spojenie, napojiť sa na tú energiu, pocit, vlnu, či ako to mám povedať. Je len pár miest na svete, kde som to napojenie cítila okamžite a tu pod Tatrami ho bohužiaľ neviem uchopiť. Vybočila som totiž od samej seba, zo svojej cesty na celkom dlhý čas a veľmi dlho mi trvalo, kým som opäť začala spoznávať a rozpomínať sa na určité vnemy, ktoré vo mne vyvolávali pozitívne a hrejivé chvenie. Cítim, že sa potrebujem vrátiť na tie miesta, prejsť sa konkrétnym lesom, sedieť na známych skalách, brodiť sa rovnakými potokmi ako kedysi a zhlboka dýchať.

Premýšľala som nad fotením, prečo som začala fotiť a čomu som sa chcela venovať. Celý môj život je spojený s fantastikou, mystikou a mágiou a to sú úlomky, ktoré jednoznačne chcem reflektovať v mojich fotkách, aj keď sa od začiatku pohrávam aj s myšlienkou autoportrétov, ktorými by som mohla vyjadriť svoje pocity. Nerada stojím pred kamerou, ale možno sama s Vlkom, hlboko v lesoch by som mohla odhodiť ostych a odfotiť pár prvých pokusov. Veľmi ma baví pracovať so zaujímavými ľuďmi, ešte keď sa dajú nahovoriť na moje (zatiaľ celkom decentné a nie príliš švihnuté) nápady, aj keď by som postupom času rada skúšala aj niečo divokejšie a zaujímavejšie.

Moje myšlienky o fotografii ale prerušila bolesť nôh. Boli sme len v polovici cesty a keďže som nechcela nadávať, topánky museli ísť dole z nôh. Veľa športových vecí nakupujem v Decathlone, ale tieto topánky neboli šťastná voľba, pritom som kúpila o číslo väčšie. Zem nebola veľmi chladná a bola príjemne mäkká po daždivých dňoch, takže ešte asi necelé dva kilometre som zvládla prejsť naboso. Nič lepšie som už dlho na nohách nemala obuté ako len vlastnú kožu 🙂

Na začiatku lesa sme našli kríky plné jesenných plodov a mne sa v ústach normálne nahrnuli slinky pri pomyslení na trpkú chuť trniek a tak som ich spolu s lesnými černicami raňajkovala bosá v rannej rose. Nebyť toho, že Vlk neskutočne ťahal a ja som ho už nechcela pustiť na voľno, keby sme blízko mesta niekoho stretli, tak by som si väčšmi užívala chodenie na boso blatistým chodníkom. Cítila som dotyk mäkkej hliny, trávy a machu, listov a vody a uvedomovala som si ako málo vychádzam zo svojej komfortnej zóny, ktorá sama o sebe by pre iných možno už bola za hranicou, no pre mňa je celkom bežnou rutinou a tak budem musieť vypustiť z klietky moje vnútorné dieťa.

Nie náhodou na mňa niekoľko dní z výkladu žmurkala táto kniha – Stratená duša. Nevedela som pochopiť, za čo mohla byť ocenená takými prestížnymi cenami. V kníhkupectve som ju prelistovala a povedala som, že sa po ňu vrátim inokedy. Vyšla som von na ulicu, nadýchla som sa, chvíľu som len tak stála a čakala na kamarátku a vtom som sa z ničoho nič otočila na päte. Hnala ma do vnútra sila, ktorá vedela, že si tú knihu potrebujem prečítať. Keď som večer mala chvíľku čas, otvorila som ju pri pracovnom stole, v celom byte bola čierno čierna tma a svietila len malá stolná lampa. V jej svetle som pozerala na prvé strany a začala som nahlas čítať. Naskočila mi už pri prvom odstavci husia koža, a keď som myslela, že ustupuje, otočila som ďalšiu stranu a obraz alebo slová pošteklili moje srdce, až ma husia koža neopustila ešte nejaký čas po tom, čo som knižku zavrela.

Presne to cítim už veľmi dlho. Že moja duša je kdesi stratená. Ale už aspoň viem, ako na to. Musím len počkať, aby ma stihla dobehnúť…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Translate »