S blogovaním na mojej stránke Divoká v srdci som začala v roku 2013. Nechce sa mi veriť, že je tomu už takmer 8 rokov. Spočiatku som písala o mojich šialených zážitkoch, o ľuďoch, ktorých som stretla, a o miestach, kde som sa vyskytla. Keď sme sa prisťahovali pod Tatry a vzali sme si Vlka, začala som sa viac venovať blogovaniu o živote s Československým vlčiakom, pretože je to na výchovu o niečo náročnejšie plemeno. Zážitky s ním, túlanie sa po horách a každodenné radosti a starosti s ním po boku ma neskutočne napĺňali. Pravdepodobne sa budete pýtať, prečo teda táto stránka momentálne nemá takmer žiadny obsah? Hlavným dôvodom je, že kvôli mojim zdravotným ťažkostiam som stratila motiváciu. Ale vezmem to po poriadku.

Keď sme sa rozhodli vziať si Vlka, bývali sme v útulnom dvojdomčeku so záhradou plnou jabloní a voľný čas sme trávili neustále vo Vysokých Tatrách alebo v Slovenskom raji a ja som si jednoducho túžila splniť detský sen o veľkom huňatom stvorení, čo spí pri mojich nohách a túla sa so mnou po horách. Chcela som vlčiu slečnu, najlepšiu priateľku, to ona by bola divoká v srdci, no zhodou rôznych okolností to bol práve Vlk, ktorý si vybral nás a my jeho. Zo začiatku, ako malé šteniatko, zvládal veľmi malé vzdialenosti a často ho prechádzka do obchodu tak unavila, že cestou domov som ho musela odniesť na rukách. Ako rástol a silnel, naše potulky sa predlžovali a časom sme pridali beh pri bicykli a canicross. Denne sme prešli alebo odbehli v priemere 10 kilometrov, pri bicykli to bolo viac a víkendové celodenné okruhy vysokohorskej turistiky vo Vysokých Tatrách mali dĺžku okolo 20 kilometrov.

Schádzali sme z jedného takéhoto celodenného výletu v Tatrách s veľkým nákladom na chrbte, pretože sme pomáhali znášať materiál pochovaný v troskách niekdajšej Kežmarskej chaty na Bielom plese, keď sa mi niekoľko sto metrov od konca cesty v strmom teréne pošmykla noha na nestabilných kameňoch a ja som veľmi hlúpo spadla. Váha nákladu na mojom chrbte ma prevážila dozadu a v podstate nalomila v krížovej oblasti. Dopadla som ale na nohy a otvorila sa mi kedysi dávno zašívaná rana. Bolesť z tejto rany prevýšila pocit zranenej chrbtice a v priebehu niekoľkých hodín sa mi noha zapálila a opuchla, takže po vyšetrení som musela pár mesiacov dochádzať na chirurgiu, kde mi opakovane vyberali ložisko, ktoré pravdepodobne bujnelo od prvého zranenia a zašitia v detstve. Celý tento proces potlačil moje vnímanie bolesti iných častí tela a tak až niekoľko týždňov po tomto páde som sa zobudila ako v ohni a nemohla som sa pohnúť, pretože oheň vychádzal z mojej chrbtice. Takto sa mi zastavil život.

Začal sa nekonečný kolobeh liečby, ak to tak vôbec môžem nazvať. Mala som zo začiatku smolu na nie veľmi profesionálnu diagnostiku, čo som ale v tom čase nedokázala vyhodnotiť. Ortopéd ma poslal bez rontgenu na niekoľko týždňové cvičenia do rehabilitačného centra, kam som napriek neznesiteľnej bolesti dochádzala skoro pol roka pred prácou alebo po práci. Nedokázala som bez bolesti ani tak základný cvik, ako je v leže na chrbte položiť na zem zohnuté kolená alebo zodvihnúť panvu. Mala som veľký problém chodiť, sedieť aj ležať, no keď som to konzultovala bolo mi povedané, že je to sedavým zamestnaním a ochabnutejším svalstvom v krížovej oblasti. Po približne polroku tejto rehabilitácie, kedy sa môj stav nijak nezlepšoval som navštívila neurológiu, kde po viacerých vyšetreniach zistili, že mám v krížovej oblasti nalomené tri stavce, ktoré sa stlačili do tvaru písmena L, pravdepodobne po spomínanom páde, a tlačia mi na miechu. Nechcela som podstúpiť operáciu a preto sme zvolili pomalšiu liečbu pomocou injekcií a rehabilitačného cvičenia, aby sa stavce dostali do pôvodnej polohy a aby sme obmedzili tlak na miechu.

Tí z vás, ktorí zažili problémy s chrbticou vedia, že keď vám neustále vystreľuje do tela bolesť ako keby vás niekto opakovane celé dni a noci bodal do chrbta ostrým dlhým nožom, tak sa vám v tej agónii úplne zastaví celý svet. Vadilo mi všetko. Neustále som bola uvrčaná. Dostala som zákaz vysokohorskej turistiky, behania, bicyklovania, aerobiku, proste všetkého, čo bolo do tej doby pre mňa každodenným fungovaním a nie len, že som to nesmela robiť, kým sa môj stav nezlepší, ja som to ani robiť nedokázala. Prvé dva roky od tohto pádu som s Vlkom nedokázala bezbolestne prejsť ani pol kilometra. Každé jeho potiahnutie znamenalo ostrú bodavú bolesť, ktorá prechádzala celým mojim telom a každý krok bol náročný ako keby som bola Malou morskou vílou. Kvôli tomu som bola nervózna, neustále unavená fyzicky aj psychicky. Chcela som s ním behať, ale nedokázala som bez zatínania zubov ani chodiť. Nedokázala som nájsť motiváciu a tak na dne, ako som sa cítila kvôli tomu, že nemôžem a nevládzem robiť, čo ma baví a priberám na váhe, tak som nemala chuť blogovať, zverejňovať fotky, ktorých mám snáď milión a cítila som beznádejný pocit. Hovorila som si v duchu, že ako by som mohla niekoho motivovať alebo napísať niečo pozitívne a pekné, keď sa cítim tak príšerne.

Spoliehala som sa na lekárov, ktorí mi radili. Malými krôčkami som sa hýbala k tomu, kde som dnes. Práve preto som sa rozhodla napísať tento blog, pretože dnes ráno je to už niekoľkýkrát, kedy sme s Vlkom prešli rezko a bezbolestne našich ranných 5 kilometrov a ja som za to neskutočne vďačná. Keď si spomeniem, že som nevládala prejsť ani jeden kilometer, potom som zvládla prejsť dva a odrovnalo ma to na celý ďalší deň, pretože môj chrbát fungoval ako poistka, ktorá zablokuje celý organizmus. Jednoducho po určitej námahe stuhlo celé telo, prišla zimnica a teplota sa zvýšila. Stávalo sa to po dlhej prechádzke alebo po upratovaní doma alebo po dlhšom fotení zákazníkov. Je to nepríjemný stav, ktorý odchádza vďaka cvikom a postupným predlžovaním prechádzok a zrýchľovaním tempa pokiaľ ma telo pustí. Síce to ešte nie je úplne dokonalé a ja sa zatiaľ necítim byť vo svojej koži, ale som šťastná, lebo cítim, že je to na správnej ceste.

Dnešné ráno je teda o znovuobjavení motivácie. Koho by nenabudil nádherný slnečný deň, kedy vám sneh vŕzga pod nohami a odrážajú sa od jeho vločiek slnečné paprsky, dych vám na mihalniciach vytvára kryštáliky, cez ktoré vidíte svet ako cez moje milované „baby lensy“, s ktorými fotievam, hory na horizonte sú zasnežené, ľadové a krásne ako obrovská porcia smotanovej zmrzliny a za váš rukáv vás naťahuje pes usmiaty od ucha k uchu a volá vás do naháňačky. Viem, že mnohí bojujete so zdravotnými ťažkosťami, menej či viac vážnymi, niektorí možno nechcete zaťažovať svoju rodinu, aby sa pre vás netrápili a hovoríte si, veď každý z nás má svoje starosti, ale nebojujte sami. A hlavne, neklesajte na duchu, nech je ten boj akokoľvek ťažký a zdĺhavý. Boli dni, kedy som sa nedokázala potešiť tým, že vidím jednoduchú námrazu na suchých bodliakoch pri rieke, alebo tým, že mi do očí udrú slnečné lúče vychádzajúce spoza lesa, keď spravím ďalší krok. Viem, že niekedy je ťažké sústrediť sa na pozitívne myslenie, keď vás sužuje bolesť fyzická alebo psychická. Musíte nájsť niečo malé, maličkosť, ktorá vám zaručene spraví radosť a po malých krôčikoch z tej temnoty vyjsť.

Možno si pamätáte na hlášku z filmu Titanic, ktorá mi teraz len tak z ničoho nič skrsla v hlave a snáď sa pousmejete a dá vám nádej do ďalších dní: „Nech každý deň stojí za to!“.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Translate »
Nákupný košík
Žiadne produkty v košíku!
Pokračovať v nákupe
0
Wishlist 0
Open wishlist page Continue shopping